Zo Slovenska na Velehrad

  Ako bolo na púti zo Slovenska na Velehrad

Keďže po minulé roky sa nám osvedčila Xaveriáda typu Family aj tohto roku sme sa rozhodli pre ňu. Vytvorili sme dve skupiny. Pater Milan Hudaček viedol prvú skupinu z Piešťan a pater Ľubo Pilarčík druhú skupinu zo Skalky pri Trenčíne.

 

(Poznámka: Xaveriáda 2013 je prázdninové podujatie, ktoré má za cieľ obnovu mladých ľudí a rodín v kresťanskej viere (Family Xaveriáda). Príprava podujatí vychádza zo skúsenosti duchovných obnov pri stretávaní rodín a mladých ľudí počas rôznych životných príležitosti, pri modlitbe a úvahách na biblické námety. Využíva zážitky z putovania, z ľudských priateľstiev, z obdivu prírodných krás a zo skúsenosti ticha. Podujatie pripravujú spoločenstvá rodín pri jezuitských a uršulínskych kostoloch v Bratislave, v Trnave a v Ružomberku v spolupráci s jezuitmi. Family Xaveriáda je určená pre veriacich z kostolov pri jezuitských komunitách.)

 

1. trasa: 

PIEŠŤANY - VELEHRAD

Termín konania: 

1. júl 2013 - 5. júl 2013

Piešťanskí pátri Leopold Slaninka a Jozef Šuppa boli pre prijatie pútnikov v ich dome otvorení. Skupina asi 18 pútnikov došla k ním večer 1. júla 2013. K nocľahu sme mali k dispozícii pastoračné centrum a dôležitú pomoc z kuchyne exercičného domu. Začali sme krátkou prechádzkou po meste, večerou, predstavením sa skupiny, uvedením do programu putovania a sv. omšou. Ukázalo sa, že polovica prihlásených v tejto skupine už bola na Family Xaveriáde aj minulý rok. Pri sv. omši každý účastník dostal pútnické tričko, meditačnú knižku a pútnickú palicu. Prvé dojmy museli byť pre mnohých silné, lebo viacerým sa ťažko odchádzalo na odpočinok.

Na druhý deň (2.7.2013) ráno sme o 6.30 mali sv. omšu v kaplnke Sedembolestnej P. Márie. Po nej nám P. Šuppa z kuchyne poslal raňajky. Po dobrom jedle sme sa zbalili, poupratovali a opustili Piešťany. Vydali sme sa smerom na obec Ostrov a potom ďalej na Starú Turú. V ten deň nás čakala najdlhšia asi 30 km trasa púte. Pred dedinou Očkov sme počas prestávky čítali asi desať minút zo Svätého písma. Biblická lektúra sa opakovala potom každý deň. Vedľa očkovského cintorína sme zišli z hlavnej cesty pri mohyle z 12 storočia pred Kristom. Na hrob náčelníka Velatickej kultúry sme sa dlho dívali. Priľahlý text informoval že bol pochovaný so zbraňami, jedlom a bronzovými i zlatými šperkami. Žiaľ ani bronzové ani zlaté šperky sme tam už nenašli. Nič také sa nestalo a nás čakal dlhý výstup na intravilán Brehy a na úpätie Malých Karpát. Pod lesom sme si urobili obednú prestávku. Využili sme ju na úvahu otca biskupa Viliama Judáka o cyrilometodskom dedičstve, ktorú prečítala Daniela. 

Po obede sme sa vydali najprv lesnou a neskôr asfaltovou cestou ďalej. Z Karpát sme zostupovali lesom okolo švehlovských kopaníc do obce Krajne. Miestnych ľudí sme si v tej dedine zapamätali ako štedrých darcov. Pri kveštovaní (pýtaní) potravín nás nenechali odísť na prázdno. Ukázali nám aj skratku, ktorou bolo možné dôjsť do cieľa rýchlejšie. Prišlo nám to vhod. V dedine Kostolné sme podľa inštrukcie zabočili na lesnú cestu pozdĺž potoka Kostolník. Cesta, ktorá nebola ani na mape nás priviedla až na Dubník a k peknej vodnej priehrade. Do Starej Turej boli už len dva kilometre. Telefonicky sme sa ohlásili miestnemu kňazovi. On nás usmernil aj pri hľadaní jeho fary v meste.  Boli sme v cieli akurát o 20 hodine. Zložili sme sa v Katolíckej škole a išli sme späť na večeru do farskej budovy. Kňazova matka k našim vykveštovaným potravinám pridala ešte zopár dobrôt a po dobrej sprche sme sa vrátili k odpočinku do školy.

 

Druhý deň (3.7.2013) sme začali sv. omšou ráno o 6. hodine. Na fare sme zjedli raňajky, zbalili sme sa v škole a po rozlúčke a poďakovaní miestnemu dôstojnému pánovi a jeho mame sme sa vydali smerom na Topoleckú. Za dlhou dedinou nás čakali hory Bielých Karpát. Boli ale pekne zelené. Stúpali sme lesom až po českú hranicu. Potom chýbal už len kúsok po výšku 650 m n. m. Od tej chvíle sa až po Velehrad išlo z kopca. Keď sme vyšli z lesa pred nami ležala podhorská obec Nová Lhota. Aj tu sme si vyskúšali kveštovanie. Náladu v skupine vždy vylepší obdarovanie zo strany domácich. Bolo tomu tak aj teraz. Podarovali nám suchú i varenú stravu, zopár sladkostí a vodu. V obci sme našli trávnik, ktorý sme využili na obednú prestávku. Prečítali  sme si niečo z meditačnej knižky a pokračovali smerom na Suchov a Blatničku. Okolo cesty sa ukazovali vinohrady a zaujímavé reklamy. Zaujali našu pozornosť a najmä deti odvádzali od únavy. Nový kraj navodzoval nové témy na rozhovory. Pri krížoch, kaplnkách, kostoloch a cintorínoch sme sa zastavovali na jeden Otčenáš. Bolo ich viac ako deň predtým na Slovensku. Asi sme šli katolíckejším krajom. Keď sme okolo 19 hodiny, po tridsiatich kilometroch došli unavení do Blatnice pod sv. Antonínkem, miestna fara bola pre nás ako rajské útočisko. Dôstojný pán Zděnek nás rozdelil na dve skupiny. Poukazoval nám kde-čo nájdeme a venoval sa vlastným mladým, ktorí na dvore a v záhrade živo diskutovali. Večer sme si ešte urobili prieskum, čo-kde sa dá ráno nakúpiť, osprchovali sme sa a odišli na odpočinok. Niektorým učarovala príroda natoľko, že v spacákoch prespali noc vonku.

Tretí deň púte (4.7.2013) nás čakal najkratší, 22 kilometrový úsek cesty.  Svätú omšu sme mali o siedmej ráno vo farskom kostole sv. Ondreja. K raňajkám sme dokúpili výrobky z miestnej pekárne, ku ktorým nebolo potrebné nikoho núkať. Zbalili sme si veci a vydali sa smerom k sanktuáriu sv. Antona. Po ceste nás stretol náš kňazský dobrodinec. Pánovi farárovi sme sa poďakovali za nocľah a keď od nás chcel len jeden desiatok za služby, pomodlili sme sa ho po ceste spoločne. Pri sanktuáriu sme doplnili fľaše s vodou, pomodlili sa a vypočuli kúsok zo Svätého Písma. Z histórie kultu sv. Antona sme si od pána, ktorý v sakristii predával devocionálie, vypočuli ďalšie novosti. Ešte zopár fotografií a z kopca nás poľná cesta doviedla do Ostrožskej Lhoty a potom asfaltka do Ostrožskej Novej Vsi. V oboch obciach mali staršie domy peknú slovácku výzdobu. Tvorili ju kvetinové ornamenty nad oknami, ba i nad celými priečeliami domov. Do Kostelan nad Moravou viedla cesta povedľa štrkových jazier. Bolo pri nich veľa rekreantov, lebo slnko pálilo ako pri mori. Aj my sme si našli kúsok v tieni stromov na odpočinok. Tu sme poobedovali a obohatili sa Dankiným meditatívnym čítaním. Potom to bolo ako v rozprávke. Čakala nás ešte cesta cez hustý les. V ňom číhali na nás kŕdle dobiedzavých komárov. Navyše dalo sa v ňom aj zatúlať. Zaujímavý síce bol tabuľový informátor sprevádzajúci pútnika z Velehradu do Blatnice cez Ostrožský kraj, ale my sme nešli podľa jeho indikácii. Cestu sme chceli skrátiť a vyhnúť sa Uherskému Hradištiu. Potešili sa tomu najmä deti v skupine, ktoré poctivo šliapali už osemdesiaty kilometer našej púte. Kvôli ním sa častejšie robili aspoň krátke prestávky, ktoré im pomohli predovšetkým psychicky. Rieku Moravu sme prekročili pri Kostelanoch. Aj keď po Veľkomoravskej ríši nebolo na ceste dostupných pamiatok, pripomenuli sme si ju na Kostelanskom moste. Ľudia v obci nás ponúkli vodou. Ďalší nás schladili, keď polievali trávnik a my sme nechceli uhnúť prúdom vody špliechajúcim zo záhradky na chodník. Prestávky boli čoraz častejšie a pred nami už len obce Zlechov a Tupesy. O piatej po poludní sme došli do cieľa dňa. Starosta Oldřich Vávra nás nakontaktoval na riaditeľa školy a poskytol nám pri dome občerstvenie. Bolo to na nezaplatenie. Riaditeľ školy nám odovzdal kľúče i telocvičňu. Mali sme zrazu domov čo znamenalo aj pokoj v daný deň. Všetci sme v cieli prežívali asi to, čo vyjadril žalmista slovami: „Pán je môj pastier nič mi nechýba."

 

Ráno 5. júla 2013 bolo potrebné opustiť telocvičňu do 8 hodiny.  Zobrali sme svoje plecniaky a vydali sme sa na trojkilometrový úsek do Velehradu. Cesta bola uzavretá pre vozidla. Aj motorizovaní pútnici boli donútení urobiť nejaký kilometer pešky.  My sme sa stratili medzi nimi. Boli sme spoznateľní podľa veľkých plecniakov, pútnických palíc a slovenčiny, ktorá v zástupe Moravákov pôsobila výnimočne. Velehradská bazilika vypína svoje veže na ceste z Tupes už z diaľky. Priťahovali nás ako magnet. Vstup do obce bol upchatý množstvom ľudí, šiatrami a lunaparkom, ktorý využíval každý kúsok voľnej zeme. Spomalene  sme malými krôčikmi došli až na nádvorie velehradskej baziliky. Páter Ľubo z druhej skupiny zašiel do sakristie pre kňazskú albu a obaja sme si unavení sadli do sektoru pre kňazov. Po chvíľke prichádzal sprievod s hlavným celebrantom slávnostnej omše kardinálom J. Bozaničom zo Záhrebu. Slávnostná sv. omša začala. Česky sa dalo rozumieť všetko. Prehovoril miestny biskup Ján Graubner, potom český prezident Miloš Zeman a sv. omšu dôstojne odslúžil pápežský legát zo Zágrebu. České média neskôr uviedli, že na sv. omši bolo 60 tisíc pútnikov. V závere omše ešte boli ocenení medajlou ČBK zástupcovia kultúrneho života, ktorí sa na svojich  pracovných úsekoch zaslúžili o novú evanjelizáciu. Celá slávnosť pôsobila veľmi pokojne, bez náznaku triumfalizmu a pod kontrolou silných českých médií. Naša pútnická výprava sa ešte zdržala po omši asi dve hodiny. Neskôr odišla na dohodnuté miesto odkiaľ nás do Bratislavy a Trnavy dopravil objednaný autobus.

P. Milan Hudaček SJ

 

2.trasa: 

 SKALKA - VELEHRAD 2013

Termín konania: 

1. júl 2013 - 5. júl 2013

Na Malej Skalke sme sa stretli popoludní 1. júla. Všetkých sa nás zišlo 26 ľudí. Z tohto počtu boli tri deti do desať rokov, deväť mladých ľudí do 25 rokov, ostatní v zrelom veku od 30 do 65 rokov. Všetci prišli načas na 17. hodinu a tak sme našu púť začali sv. omšou obetovanou sa všetkých nás putujúcich v kostolíku sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Miestny pán dekan Stanislav Strapko mal pred omšou pre nás príhovor, privítal nás a bližšie nám sprostredkoval dejiny tohto miesta. Po omši mal pre nás pripravený výborný guláš, aby sme sa posilnili azda poslednou varenou stravou a dal nám požehnanie pred cestou. Vyštartovali sme s pútnickým krížom na čele a s radosťou a očakávaním ako to všetko zvládneme. Cestou sme sa zastavili na Starej Skalke, toto miesto dýcha dejinami starých pustovníkov eremitov: Andreja-Svorada a Beňadika. Jeden miestny farník nám urobil krátky výklad o tomto mieste, ukázal nám jaskyne, kde pustovníci žili, teraz sú už prerobené na kaplnky. Veľký podiel na udržiavaní kultu k pustovníkom a vôbec Skalky mali aj naši pátri jezuiti a to najmä v 17. a 18. storočí. Je to veľmi pekné miesto, ktoré by sme mali my Slováci viac spoznávať a byť hrdí na benediktínov zo Zobora (Nitra), z ktorých pochádzali spomenutí svätci a ktorí sa usadili na Skalke už na začiatku 11. storočia.

Naša cesta pokračovala ďalej, lebo sme ešte v ten večer chceli prejsť 7 km do Dolnej Súče. V tejto malebnej dedinke nás už čakal veľmi milý pán farár Jozef Kuna. Prišli sme tam okolo 21. hodiny. Popredstavovali sme sa a povedali sme si rôzne inštrukcie a pravidlá do nastávajúcich dní, rozdelili sme si pútnické tričká a pomodlili sa spoločne. Spali sme vedľa fary, v dome, ktorý bol v minulosti špeciálne vybudovaný pre potreby rôznych kresťanských spoločenstiev. Ráno sme slúžili sv. omšu v miestnom kostolíku zasvätenom k sv. Alžbete Uhorskej, pán farár nám ukázal aj svoje domáce zvieratká: koňa, ovce a rôzne operence, ktoré chová pre potešenie nielen seba ale aj svojich farníkov. Po požehnaní sme vyrazili za spevu a modlitby smerom na Hornú Súču. Trasa viedla väčšinou po asfaltke. Kilometre ubiehali veľmi rýchlo až sme sa okolo poludnia ocitli v osade Vlčí vrch, odtiaľ sme prešli na lesnú cestičku a po chodníkoch cez hlboké údolie k hraniciam. Po prudkom stúpaní asfaltovou cestou sme prišli na Žitkovú. Maličká moravská osada, kde sme si odpočinuli, zajedli a v miestnej reštaurácii kúpili niečo na osvieženie. Popoludní sme pokračovali smerom na dedinku Krhov. Aj tu boli príležitosti sa zastavovať pri krížoch, či kaplnkách okolo cesty. Začali sa ukazovať už aj prvé otlaky na nohách, preto sme postupovali trochu pomalšie. Cestou sme si čítali z dejín našich vierozvestov (z knihy: Živé dedičstvo od p. biskupa Viliama Judáka). Do Bojkovíc sme došli večer. Pán farár Jiří Změlík nám vybavil v Kultúrnom dome veľkú miestnosť, kde sme sa mohli ubytovať. Boli sme všetci unavení, dobre nám padli moravské buchty, ktoré upiekla kostolníčka, po krátkej modlitbe a chválach sme sa uložili na tvrdú podlahu. Pre mnohých to bola ťažká noc, lebo sme boli všetci v jednej miestnosti, podlaha tlačila na kosti a chrapot sa ozýval zo všetkých strán, ale čuduj sa svete, dobre sa vstávalo. Bolo cítiť atmosféru odhodlanosti a chuti pokračovať ďalej, nevzdávať sa.

V púti sme pokračovali hneď po raňajkách a po krátkej modlitbe a požehnaní pánom farárom v kostole. Úsek, ktorý nás čakal bol dosť náročný na nohy a na pozornosť, išli sme totiž po miestnych komunikáciách, ktoré boli silno frekventované. Aj napriek tomu sme mali chuť sa rozprávať, modliť a spievať. Veľkým povzbudením boli pre nás tri deťúrence: Lucka, Tadeáš, a najmladší Martinko. Ony odľahčovali atmosféru a mali chuť neustále sa rozprávať a spievať. Do Uherského Brodu sme prišli hneď popoludní a tam sme vyhlásili hodinovú prestávku. Pútnici mali možnosť obzrieť si mestečko, hlavne kostoly a najesť sa buď z vlastných zásob, alebo si niečo kúpiť. Popoludní sme prekonali ešte asi 10 km do dediny Hradčovice. Stihli sme večernú sv. omšu a myslím že sme svojou prítomnosťou povzbudili aj miestnych farníkov. Starší pán farár Antonín Kupka nás po omši voviedol do miestnej Základnej školy a dostali sme na noc telocvičňu. Bol tak milý, že nám dal k dispozícii aj faru, aby sme sa mohli vysprchovať a povečerať. Gazdiné z farnosti nám pripravili na fare párky na večeru a na ráno výbornú pomazánku. Noc bola o čosi pohodlnejšia a pokojnejšia, lebo sme sa mohli v škole rozptýliť aj po iných miestnostiach a zohnať si niečo mäkšie pod karimatku.

Na ďalší deň ráno sme odslúžili s našimi malými miništrantmi a pútnikmi v kostolíku sv. omšu a po raňajkách sme aj spolu s pánom farárom vyštartovali. Predstavte si, vyprevádzal nás až do susednej obce (cca 3km), sme mu za to vďační, mohli sme sa s ním aj porozprávať a spolu pomodliť pred sochou sv. Antonínka. Bolo to pekné gesto už aj tým, že bol starší. Zastavili sme sa v kostole v Podolí, tam sme si odpočinuli a potom sme pokračovali do Míkovíc. Do Uherského Hradišťa sme prišli popoludní, veľmi zdĺhavé bolo putovanie cez mesto do historického centra, ale zasa, mohli sme byť dobrým svedectvom pre množstvo ľudí, ktoré sme stretali. V centre mesta sme mali skoro dvojhodinovú prestávku a tak bola možnosť vidieť nádherné kostoly a skromne poobedovať. Niektorí z nás si zajedli guľášovú polievku a po nej sme vypili kofolu. Dobre to padlo. Alkohol sme nekonzumovali, boli pravidlá, ktoré sme dodržiavali. Okolo 15. hodiny sme pokračovali cez mesto a 3 km pred Velehradom sme boli cestnou políciou odklonení na cyklistický chodník. Veľkú radosť sme mali, keď sme uvideli veže Velehradskej baziliky, cítili sme blízky cieľ nášho putovania. Tam sme sa už pripojili k spoločnému sláveniu 1150 výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, bolo to práve na týchto miestach. Večer bol pred bazilikou kultúrny program na ktorom vystupovali rôzne hudobné telesá so sakrálnou hudbou a spevom.

 

My sme sa v noci ešte vyspali v susednej obci Tupesy v telocvični školy, to už spolu aj s prvou skupinou a ráno o 8 hod. sme všetci prešli ešte pár kilometrov na slávnostnú sv. omšu na Velehrad.

Bohu vďaka, že sme to všetci zvládli, aj keď boli otlaky a bolesti nôh, aj nejaké popáleniny od slnka, ktoré poctivo svietilo počas troch dní púte. Boli sme radi, že sme mohli vytvárať spoločenstvo ľudí, ktoré vie čo chce a ktoré takto spoznáva aj cestu pútnika každý svojim životom.

Osobne ďakujem najmä tým ktorí nás ubytovávali a taktiež aj rodine Jaškovej z Blatného, ktorá mala na starosti nielen sprievodné auto ale sa aj podujala na fotografovanie a časté nesenie pútnického kríža. Vlastne všetkým chcem poďakovať, že sa rozhodli na túto púť, že obetovali všetku námahu dní a nepohodlie, veď aj to má zmysel keď to odovzdávame cez ruky našej nebeskej Matky nášmu Bohu, ktorý je darcom všetkých milostí.

P. Ľubomír Pilarčík SJ